Störsender-satira od Hansla Hohlleitera
Každé ráno presne o siedmej, spoľahlivo ako stekanie kávy do šálky, sa otvorí prevádzač OE0XRR a s ním azda najstálejšia inštitúcia rakúskeho rádioamaterstva: Weißt-eh-Runde (skupina „Veď-vieš“). Tak ju voláme my; oni sami dávajú prednosť inému titulu. „Die Funkspezialisten" (rádiooví špecialisti) sa nazývajú navzájom, čestný titul, ktorý si udelili jeden druhému za zásluhy, ktoré nikto nikdy nepreveril. O siedmej nastupujú špecialisti — tí najhorlivejší už pár minút predtým, čakajúc, kým sa prevádzač otvorí —, a ich špecialitou je, s dovolením, uťahovanie si z druhých.
Weißt-eh-Runde ju voláme preto, že v nej každá veta začína slovami „veď vieš" a končí slovami „to sme nikdy nepotrebovali". Medzi tým leží zozbieraná múdrosť troch pánov, ktorí už všetko videli, všetko už vedeli a z principu už nič nové nemajú v úmysle.
Hlavným slovom je Ottokar Oberlehrer, OE0OTT, muž, ktorého životnou náplňou je z každého úspechu vypočuť najprv to zbytočné. Po boku mu stojí Poldi Pauschal, OE0POL, ktorý má na všetko názor, obzvlášť na veci, ktoré nepozná, a Kurti, OE0KUR, ktorý vlastne len prisviedča, ale s takým zápalom, že nahradí celý spolok. Tri volacie značky, jeden svetonázor: kedysi bolo všetko lepšie, a kto to spochybňuje, ten má buď smartfón, alebo priveľa času.
Pritom tí traja nie sú vôbec sami. Na OE0XRR ráno počúva zjavne oveľa viac ľudí, ako sa hlási — takpovediac polovica okresu. K tomu mobilisti, ktorí cestou do práce z auta krátko naladia, a portáblisti, ktorí sa z nejakého kopca alebo z parkovej lavičky ozvú z ručnej vysielačky. Lenže: veľa toho na povedanie zriedka majú. Jedno „Dobré ráno, som mobilne na ceste", jedno „QRV portable z hory", strohé „servas" naspäť od Ottokara — a tým je príspevok na dnešok už aj ocenený. Potom pokračuje program tých troch, akoby nikto ani nepozdravil. Väčšine to nijako neprekáža. Človek predsa nenaladí preto, že chce hovoriť — naladí preto, že v aute alebo na vrchole je inak také ticho. Jeden hlas ráno, akýkoľvek, je lepší než dopravné spravodajstvo. Aj keby to bol ten Ottokarov, ktorý práve po tretíkrát vysvetľuje, prečo bolo kedysi všetko lepšie.
A niekedy — vždy vtedy, keď navštívi Heidi na salaši — sa ozve Peterle. Portable s ručnou vysielačkou, kravské zvonce v pozadí, v najlepšej nálade. Peterle nechce nič vysvetľovať a nič dokazovať; povie len krátko, aké je tu hore krásne, poželá do skupiny dobré ráno a zmizne späť smerom k salašu. Na okamih vtedy Weißt-eh-Runde takmer sama stíchne — nie z úcty, ale preto, že nikto poriadne nevie, čo na toľkú spokojnosť odpovedať. Potom si Ottokar odkašle a vysvetlí, že rádiové spojenie zo salaša je aj tak oveľa prislabé. Veď vieš.
Obľúbenou disciplínou špecialistov je odborné táranie a ich obľúbeným objektom anténa. O anténach sa reptá tak ako u iných ľudí o počasí: nový beam od suseda vyžaruje zle, viacpásmová vertikálka je jeden jediný kompromis a poriadny dipól mladí aj tak ešte nikdy nevideli. Pozoruhodné na tom je, že mnohé z toho je pravda — je to naozajstná znalosť, len práve tak z niekdajších čias. Lebo kedysi tí traja skutočne všetko robili sami: stavali stožiare, naťahovali drôty, za každého počasia na strechu. Dnes sa na stožiar už nelezie, len sa o ňom rozpráva. Zo svojpomoci sa stala jazyková akrobacia a z niekdajších praktikov dnešní komentátori — tí, čo od postrannej čiary presne vysvetľujú, ako sa mala tá lopta chytiť, kým dávno hrajú iní.
Možno tu dokonca leží celkom technické vysvetlenie základnej nálady skupiny. Ten či onen v aktívnych rokoch bohato pracoval so smerovými anténami, s ešte bohatším výkonom — a pritom sa HF raz-dva dostal trochu priblízko. Nechceme predsa nič podsúvať. Ale u toho, kto desaťročia stál priamo pred dobre nasvieteným lalokom vyžarovania, sa istá základná hladina podráždenosti smie považovať za meracie doložiteľnú. Žiarenie, hovorí sa, pôsobí pomaly. U Ottokara, hovorí skupina za chrbtom, odviedlo poriadny kus práce.
Najobľúbenejším nepriateľským obrazom skupiny je núdzová rádiová komunikácia. Sotva mládež ohlási cvičenie krízovej komunikácie, Ottokar sa vyšvihne do formy. „Krízová komunikácia!", volá, a to výkričník počuť až do vedľajšej doliny. „Načo to? Keď príde koniec sveta, zavolám na suseda cez plot, na to nepotrebujem žiadne batériové haraburdie." Poldi potvrdzuje, že osobne ešte žiadny koniec sveta nezažil, čo je predsa dostatočný dôkaz. A Kurti hovorí „presne" — trikrát, pre istotu.
Že núdzoví operátori nečakajú na koniec sveta, ale na celkom obyčajný blackout, na povodeň, na búrku, ktorá pošle mobilnú sieť na dva dni do dôchodku — to pusťme bokom. V skupine Weißt-eh-Runde platí železné pravidlo: čo som ešte nikdy nepotreboval, nebude nikdy potrebovať nikto. Argument taký vodotesný, že sa s faktami vôbec nezahadzuje.
Druhý veľký boj sa vedie o raport. Ak sa nováčik odváži poslušne povedať do prevádzača „prichádzaš u mňa s S9, aké je moje hlásenie signálu?", pobúrenie je úplné. „Raport! Na prevádzač!", odfrkne Ottokar, akoby si niekto v kostole telefonoval. „Ten prevádzač ťa aj tak počuje vždy rovnako, načo ten cirkus?" Že raport na prevádzači veľmi dobre niečo vypovedá — o vlastnom napájaní, o anténe, o stanovisku, o zariadení —, ho netrápi. Pre Ottokara nie je hlásenie signálu informácia, ale drzosť: musel by predsa počúvať, a počúvanie nikdy nebolo jeho prevádzkovým režimom.
A potom je tu ešte jedna vec, ktorú nikto nevysloví. Poldi vôbec nie je odtiaľto. V dosahu by mal dva-tri prevádzače, bližšie, silnejšie, lepšie. Ale tam, v jeho vlastnom kraji, s ním jednoducho nikto nehovorí. Tak každé ráno naladí o dolinu ďalej na OE0XRR, kde aspoň Ottokar zamrmle „veď vieš" a Kurti povie „presne". Nie je to najlepšia skupina na svete. Ale je to skupina, a skupina, ktorá ťa ráno o siedmej čaká, prekoná každé SWR. O skupine Weißt-eh-Runde sa dá povedať kadečo — ale nikoho, kto o siedmej naladí, nenechá samého. Ani toho, kto vlastne patrí celkom inam.
Krásna je tá irónia, ktorú skupina vytrvalo prepočúva. Lebo nikto nevisí na prevádzači tak veľmi ako títo traja. Je to ich obývačka, ich štamgastský stôl, ich denník. Keby vypadol, boli by stratení — a práve preto je blackout, na ktorý najhlasnejšie nadávajú, jedinou skutočnou hrozbou ich dopoludnia.
A potom, v jeden sivý utorok, vypadne prúd. Nie koniec sveta, len vyvrátený strom v transformátorovej stanici, ale polovica doliny je tmavá, mobilná sieť po štyridsiatich minútach mŕtva. Ottokar siahne po ručnej vysielačke, naladí OE0XRR — a prevádzač odpovie. Žije. Žije, pretože na ňom visí núdzová záložná batéria, ktorú núdzová mládež na jar darovala, namontovala a pod Ottokarovým posmechom slávnostne uviedla do prevádzky. „Batériové haraburdie", nazval to vtedy.
Teraz sedí v tme, vysielačka svieti, a cez prevádzač, ktorý pár mladých ľudí drží pri živote, povie Ottokar Oberlehrer azda najúprimnejšiu vetu svojho rádioamatérskeho života: „Je tam niekto? U mňa vypadol prúd." A kdesi odpovie pokojný, mladý hlas: „Servus Ottokar. Áno, počujeme ťa. Všetko v poriadku, prevádzač beží na batériu. Len sa ozvi, keby si niečo potreboval." Žiadny triumf, žiadne „nevravel som". Len ktosi, kto počúva.
Hanslov záver: Weißt-eh-Runde nie je zložená zo zlých ľudí. Je zložená z mužov, ktorí milujú koníček, ktorý im hrozí utiecť — a ktorí nosia posmech ako zbroj, pretože priznať, že už niečomu nerozumieme, je ťažšie než uťahovať si. Smutné na tom nie je ich uštipačnosť. Smutné je, že mladých, ktorí im v prípade núdze udržia prevádzač pri živote, uznajú za rádiových priateľov až vtedy, keď zhasne svetlo. Pritom by to bolo také jednoduché: raz „ďakujem" namiesto „to sme nikdy nepotrebovali". Raz počúvnuť raport namiesto toho, aby ho zdrvili. Núdzová komunikácia nikoho neruší — najmenej Ottokara. Len udržiava prevádzač v chode, na ktorom Ottokar zajtra opäť vysvetlí, že to všetko netreba. A veď vieš: práve preto to mladí aj tak robia.
Všetky osoby, volacie značky a prevádzače v tomto príspevku sú úplne vymyslené. OE0OTT, OE0POL, OE0KUR a OE0XRR sú ne-volacie značky a nezastupujú nikoho konkrétneho. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi rádioamatérmi je čisto náhodná, pokiaľ sa nikto necíti oslovený — a zámerná, pokiaľ áno. Za spontánne sebapoznanie autor nepreberá zodpovednosť, ani pri S9.
Transparenzhinweis
Tento článok bol spracovaný a napísaný s podporou KI (Claude, Anthropic). Použité ilustrácie boli, pokiaľ nie je uvedené inak, vytvorené pomocou KI (ChatGPT/DALL·E, OpenAI). Redakčná zodpovednosť a vecná kontrola ležia na redakcii oeradio.at. Spätná väzba — aj zo skupiny Weißt-eh-Runde — je vítaná na [email protected].
