30 aktivácií
(~3000 km / ~38 hodín čistého času za volantom)
Môj život momentálne pozostáva z práce a vysielania. No dobre, v lete ako učiteľka už len z vysielania. Súkromný život mám pocit, že už žiadny nemám. Svoje okolie som už nakazila rádioamatérskym slovníkom a dokonca ani babka mojej dcéry sa už nepýta "Ako sa máš?", ale "Odkiaľ dnes vysielaš?", a namiesto "Pekné prázdniny" dostávam "Dobré spojenia". Moja staršia sestra miluje APRS Tracker, aby si vždy mohla overiť, či ešte žijem, a jeden milý nefunkársky priateľ mi občas napíše "Turrach hlási 5.9 periodicky! seventythreeee". Ten istý ma čoraz častejšie volá YLSi.
Vlastne moje motto vždy znie "Prečo ľahko, keď to ide aj ťažko". Teraz to raz otočíme naopak. Doteraz mi šlo v prvom rade o turistiku – jedno, aká dlhá, ďaleká, vysoká alebo ťažká – a až v druhom rade o vysielanie. Po asi 50 000 pozitívnych výškových metroch tento rok v nohách však hlavne moje kolená kričia po pauze. Smolná masť a masť z kostihoja už akosi nestačia na to, aby som dostala bolesti pod kontrolu.
Perfektný čas teda na to, aby som odštartovala plánovaný rádiový roadtrip. Všetko sa malo točiť okolo aktivácie troch 4000-metrových vrcholov vo Švajčiarsku. Tento projekt plánujem s jednou francúzskou kamarátkou od januára. Termín je stanovený na polovicu augusta. Dva týždne predtým horský vodca túru ruší, lebo ľadovcové trhliny sú čoraz nebezpečnejšie. Breithorn, Pollux a Castor nahrádza inou štvordňovou túrou. Keďže však pre mňa nie je v pláne ani jediný SOTA summit, odriekam to.
Môj trip vlastne začína už 8. 8. Fielddayom 69. V ten deň idem s celou výbavou smerom na Koralpe, aktivujem Gr. Speikkogel, Moschkogel a Handalm a idem ešte kúsok ďalej na Fieldday Štajerčanov. Bohužiaľ sa mi nepodarí priradiť tváre k známym hlasom. OE6TNO, Jürgen, je tam dokonca v rovnakom čase ako ja, a aj tak sa nám podarí sa navzájom minúť. Ani dlho zostať nemôžem, lebo v ten istý deň to ide ďalej do Viedne. Šesť hodín jazdy autom za jeden deň mi na začiatok stačí. Jednu noc zostanem vo Viedni a 9. 8. o 7:00 už zase sedím v aute.
Deň 1 (9.8.) - Bavorský les
- Brotjacklriegel (DM/BW-012)
- Fürberg (DM/BW-324)
- Eschenberg (DM/BW-271)
- Kronberg (DM/BW-263)
Pár summitov v Bavorskom lese si vyberiem úplne náhodne až deň predtým okolo 22:00. Človek tam hore má naozaj na výber a tie mnohé 10-bodové kopčeky sú jednoducho príliš lákavé na to, aby si k nim neurobil odbočku. Rozhodne si neberiem čas na to, aby som naplánovala poriadnu túru. Ťažká chyba, lebo už na 1. vrchole (Brotjacklriegel) mi je predložený účet. Obrovský rušič mi hneď pokazí moju úplne prvú aktiváciu v Nemecku. Mic Gain vytočím na 90 % a aj tie najsilnejšie stanice počujem pri scanovaní frekvencií extrémne slabo. DC0RB Wolfgang ma zachráni pred totálnym zlyhaním, a najneskôr od tejto chvíle som veľmi vďačná za jeho tipy.
Ako rýchlo sa dá na kopci s 10 bodmi byť hore a zase dole! Som fascinovaná. Časy alertov dokážem podliezť bez toho, aby som sa musela ponáhľať, a dokonca ani nemusím ako inak jesť za pochodu.
Vrcholy 2 a 3 (Fürberg, Eschenberg) ma zase zmieria a som rada, že sú v lese, kde je tieň. Moje highlight-QSO je s IN3KSK Paolom, ktorý to z Bolzana s 10 W a raportom 57 dotiahne ku mne do Bavorského lesa.
A keď potom ako prídavok stihnem ešte aj Kronberg a uvoľnene sedím na lavičke vedľa vrcholového kríža, moja bilancia na konci 1. dňa znie: iba 500 výškových metrov za 4 vrcholy a žiadne bolesti. Zato sa cítim nesmierne hlúpo, že som si tie body vlastne nezaslúžila. Môj nefunkársky priateľ tvrdí, že by som sa mala hanbiť, že na tých krtincoch vyžobrávam body. Však on nemá až tak nepravdu. Keď je človek normálne zvyknutý na niekoľkohodinový výstup, potom mu tie body neprídu len lacné, ale rovno darované. Najneskôr na 5. deň si myslím niečo iné, lebo roadtrip s množstvom aktivácií, veľkou horúčavou a mnohými kilometrami jazdy je celkom vyčerpávajúci.
Deň 2 (10.8.) - Schwäbische Alb
- Römerstein (DM/BW-078)
- Herrenwald (DM/BW-852)
- Burg Hohenzollern (DM/BW-846)
Po noci kdesi v lese sa o 6h30 pokračuje ďalej – niečo vyše 3 hodiny jazdy po nemeckej diaľnici. Dokonca aj Smart ma zľava predbehne stopäťdesiatkou. Osem rokov som touto trasou chodila viackrát ročne z Francúzska do Rakúska, keď som s dcérou žila v Burgundsku. Osem rokov sme počas cesty z diaľnice takmer vôbec nezišli. A po ôsmich rokoch späť v Rakúsku sa mi konečne podarí zase vyraziť smerom k druhému domovu a využívam každú príležitosť, aby som konečne trochu objavila kraje mimo diaľnice. Zase raz za to milujem Sotlas.
Aj na Schwäbische Alb si vyberiem len tak random pár vrcholov, pričom ako prvé natrafím na Burg Hohenzollern a zvyšok naplánujem okolo toho. Na Römersteine som po 10-minútovom výstupe sama na lúke s ohniskom a užívam si pri vysielaní absolútne ticho. Ďalej to ide na Herrenwald – 5 minút dole, 30 minút autom, 20 minút hore, postaviť a vysielať uprostred lesa. Oblaky vyzerajú trochu hrozivo, ale až na parkovisku začne mierne pršať. Cestou na Burg Hohenzollern to nad hradom tiež vyzerá dosť načierno. Nevadí, ak nebudem môcť vysielať, tak si urobím sightseeing v hrade.
Povedané, urobené. Zaparkovať, kúpiť lístok, 15 min. vyjsť hore. V hrade prehodím EndFed cez hradný múr a snažím sa nikomu nezavadzať. Napriek tomu ma viackrát oslovia kvôli môjmu rybárčeniu. SWR je trochu vysoké a cez hrubý hradný múr sa ani nedostanem do všetkých smerov. Po 3 tvrdo vybojovaných QSO začne zase pršať a rýchlo balím. Pod stromom vytiahnem ručnú stanicu a volám snáď stokrát, kým sa nado mnou konečne zľutujú 2 dôchodcovia a odpovedia. Zato sú tie rozhovory o to milšie a jeden mi kopcom Belchen dá tip na ďalší deň v Schwarzwalde.
Kým dážď prejde, urobím si okruh cez všetky poschodia hradu a na parkovisku si vyhľadám Belchen a rozmýšľam, že tentoraz aktivujem DM/BW-001, 002 a 003. Pod Feldbergom (001) si rozložím tábor a na svoju ľútosť musím zistiť, že aj tu je zase vysielač na vrchole.
Auto je rýchlo zase premenené na spálňu. Sklopiť sedadlá, nafúkať karimatku, niečo uvariť, zajesť, umyť si zuby, spraviť si poznámky, štuple do uší, spať. Čím jednoduchšie, tým lepšie.
Deň 3 (11.8.) - Schwarzwald
- Feldberg (DM/BW-001)
- Herzogenhorn (DM/BW-002)
- Belchen (DM/BW-003)
- Le Molkenrain (FL/VO-017)
Keďže som dnes už priamo na mieste, môžem byť po východe slnka a raňajkách QRV na 1. kopci už o 8:00. Pohodlne som sa vyštverala tých 15 min. výstupu na vrchol. Pomaly si na tieto luxusné výstupy zvykám.
O tejto hodine si veľa nesľubujem a som prekvapená, že predsa len je na 20 m QRV niekoľko medzičasom známych hlasov ako SQ9CWO Jan, SM4VBO Stefan, EA3EVL Pablo, DL9NCI Georg, HB9DIZ Markus (ktorý ma cez Signal „sprevádza" počas celého tripu) alebo F4WBN Christian (so štandardným raportom 59 z mojej strany). To ma veľmi teší, a keď potom môžem mať so švajčiarskym horalom Reném HB9NBG úplne milé a dlhé QSO na 2 m, som vôbec unesená. Odporučí mi niekoľko trojtisícoviek vo Švajčiarsku, ktoré si zapíšem na spiatočnú cestu z Francúzska.
Ďalej to ide na 002. Tu je výstup s 35 minútami o čosi dlhší a čaká ma obrovský vrcholový kríž a lavička na sedenie a logovanie. Signál nie je vždy práve najlepší, ale spotovať sa mi zakaždým nejako podarí.
Hor sa na 003, kde ma hore vyvezie kabínka a zostáva už len 15 minút výstupu.
V kabínke smerom hore si pozerám, čo by mohol priniesť ďalší deň. Na Sotlase sa posúvam ďalej na západ a hľadám Le Grand Ballon v Alsasku. Rýchlo nájdem ešte pár ďalších kopcov a tada, ďalší deň je naplánovaný.
Je to taká veľká pomoc, keď na Sotlase nájdeš track. To človeku ušetrí toľko času a som za to naozaj vďačná. Presne preto aj ja vždy nahrávam tracky a popisy, respektíve fotky, ak ešte žiadne nie sú. Celkovo to nie je vôbec málo práce (aspoň pri mojom počte aktivácií), ale dúfam, že niekomu potom budú tie tracky rovnako užitočné ako mne.
Vďaka krátkym časom chôdze sú 3 vrcholy aktivované rýchlejšie, ako bolo v pláne, a cesta pokračuje smerom do Francúzska. Jazdím tak málo po diaľnici, ako sa len dá, a stanem sa extrémne sentimentálnou, keď som konečne na francúzskej pôde. Skoro 2 dni sa neviem spamätať a neustále bojujem so slzami – aj pri vysielaní.
Keďže na parkovisko, kde chcem spať, prídem už o 2 hodiny skôr, vyrazím ešte raz a po 20 minútach som na Molkenraine. Tým aktivujem svoj prvý francúzsky vrchol. Propagácia nie je práve najlepšia, ale predsa len z toho bude 6 QSO.
Deň 4 (12.8.) - Alsasko
- Le Grand Ballon de Guebwiller (FL/VO-001)
- Le Storkenkopf (FL/VO-078)
- Klintzkopf (FL/VO-079)
- Le Lauchenkopf (FL/VO-081)
Teraz som už vôbec uprostred výstupovej krajiny hojnosti. Ku každému z plánovaných vrcholov sa ide maximálne 20 minút.
Dnes som po 4. vrchole dokonca už o 14:45 späť pri aute. Veď by sa boli pokojne vošli ešte dva vrcholy (hi). Ja však uprednostním pohodový podvečer vrátane kúpeľa v divokom potoku a sieste uprostred lesa na pikniková deke. Highlight 1 dňa: na ceste z vrcholu 2 na 3 ma pri 60 km/h dolu predbehnú 2 cyklisti. Highlight 2: pred vrcholom 4 stretnem F4SCQ Laurenta, s ktorým vysielam už z predchádzajúcich vrcholov, a tak sa hneď dostanem aj k Complete vo Francúzsku, lebo on je predo mnou vždy o jeden vrchol. Klebetíme asi 20 minút a teším sa, že konečne raz náhodou stretnem na kopci iného rádioamatéra.
Deň 5 (13.8.) - Alsasko
- Rothenbachkopf (FL/VO-080)
- Le Rainkopf (FL/VO-170)
Spím tak dobre, že sa zobudím až o 7h30. Prvý alert je nastavený na 8h30. Keďže to už aj tak nestihnem, vôbec sa neponáhľam. Vysielanie na bežiacom páse mi dnes lezie na nervy aj mne samej, ale teraz už raz som tu. Ešte 2 summity urobím v Alsasku, potom mi to stačí. To si radšej pozriem, či niekde vo Francúzsku nenájdem kopec na prvú aktiváciu.
Môj 1. vrchol je dnes zrejme hotspotom pre paraglajdistov, lebo tí mi lietajú nad hlavou celý (vysielací) čas.
Vydržať sa to dá len v tieni a horské lúky sú tu úplne hnedé a extrémne suché.
Ako to cyklisti a bežci vydržia na tunajších alpských cestách v poludňajšej horúčave, je mi záhadou. Po takmer 3 hodinách aktivovania na Rainkopfe na prudkom slnku sa sama potácam smerom k autu.
Horúčava je brutálna a znovu si ľahnem do toho istého potoka ako deň predtým. Pri 40 stupňoch na diaľnici to po tejto dlhšej ochladzovacej pauze v potoku pokračuje smerom do Burgundska.
Po 4h30 jazdy autom spím zase uprostred lesa 10 minút od obce, kde na druhý deň štartujem. Posledný highlight: 2 dlhé, tučné padajúce hviezdy, ktoré uvidím zo zadného okna okolo 23:00.
Deň 6 (14.8.) - Parc Naturel du Morvan
- Tureau des Grands Bois (FL/VL-003)
- Haut Folin (FL/VL-001)
- Mont Prenelay (FL/VL-022)
- Mont Beuvray (FL/VL-002)
Národný park Morvan poznám z lezenia a veľmi sa teším na vysielanie. Dnes mi napadne, že som vlastne mala hrozné bolesti kolien. Haleluja, tie sú teraz preč! Na druhej strane už medzitým nie je žiadny kopec vyšší ako 900 m tam, kde odteraz aktivujem, a od začiatku rádiového tripu môžem chodiť vysielať v bežeckých topánkach namiesto turistických.
Deň začína celkom sľubne, keď mi miestny poštár zaželá peknú túru a jedna pani mi zo svojho domu popraje dobré ráno. Ale čo mám povedať – zase raz vysielač na vrchole. Vysielanie ide len ťažkopádne a na 2 m počujem viacero staníc, ktoré ma absolútne nepočujú. Nedá sa nič robiť, začína pršať a všetko zase balím.
Na Haut Folin môžem anténu postaviť rovno vedľa auta a vysielať priamo z parkoviska. Zato na Mont Preneley sa treba zase o čosi viac prejsť. Tu pramení rieka Yonne a les je typický pre Morvan. Zmes očareného a zakliateho, kde mach rastie po stromoch nahor a trpaslíci so škriatkami by mohli každú chvíľu vyskočiť spoza stromu. Na 2 m mám niekoľko protistaníc a musím sa uškrnúť, lebo tie zjavne veľmi rady klebetia a moje QSO trvajú pocitovo večnosť. Deň predtým som dostala nápad, že si cez aprs.fi napíšem niekoľko lokálnych značiek a potom im napíšem cez QRZ s prosbou o preposlanie, ak by so mnou chcel niekto vysielať. Hoci na poslednom kopci Beuvray má takmer 40 stupňov, teším sa predovšetkým z týchto lokálnych kontaktov. Pri každej aktivácii sa na 2 m ozve niekto iný.
Neskoro popoludní idem ešte 1h30 smerom na Charolles. Tu som zanechala polovicu svojej duše, keď som sa v roku 2018 s dcérou presťahovala späť do Rakúska. Spím u priateľov a, samozrejme, som opäť dosť nostalgická. Srdce ma však bolí hlavne preto, že inak taká krásna zelená krajina je úplne hnedá a spálená.
Deň 7 & 8 (15. + 16.8.) - Charollais, Brionnais
- Grande Roche (FL/VL-105)
- Mont Saint Cyr (FL/VL-030)
- Butte de Suin (FL/VL-039)
- La Mère Boitier (FL/VL-031)
Vo svojej naivite si myslím, že zvládnem aktivovať 2 vrcholy denne a popoludní/večer sa ešte stretávať s priateľmi. Povedala som len 2 ľuďom, že som v okolí. No, tá novinka sa zjavne rozšíri sama, a po 2 dňoch a opičej horúčave 40 stupňov je mi ten ruch (akokoľvek milo myslený) priveľa a zase utekám. Príliš veľa sociálnych kontaktov je pre mňa extrémne vyčerpávajúcich.
Highlight 1 aktivácií v oblasti Charollais-Brionnais: keď som na Butte de Suin, príde sa osobne pozrieť F4ELU Roger. Z tohto summitu mám rovno 10 QSO na 2 m, čo ma úplne teší, a odteraz už asi budem v okolí známa, lebo moja správa sa zjavne rozšírila cez sociálne siete.
Highlight 2 zo summitu La Mère Boitier je S2S na 2 m a 70 cm s 212 km vzdialeným HB9HCS Stefanom. Ten sa z toho teší rovnako ako ja.
Ale teraz už definitívne stačilo s tunajšími kopčekmi. Môj obľúbený kamarát mi napíše: "Šesťstovka a sedemstopäťdesiatosmička za jeden deň – je to v tvojom veku ešte rozumné?"
No dobre, tak potom musí byť zase niečo poriadne. Na Sotlase si priblížim to more červených bodov vo francúzskych Alpách a cielene hľadám kopec na prvú aktiváciu. Dosť rýchlo uspejem. Le Grand Coin, 2 730 m vysoký, 1 200 hm, 4 hodiny výstupu. To už znie rozumnejšie ako 600 m a 758 m.
3h15 jazdy autom, na diaľnici prejsť popri horiacom kamióne ležiacom naprieč cestou, prekonať kľukatú alpskú cestu, nájsť si miesto na spanie nad Saint Jean de Maurienne, prerobiť auto a z auta sa dívať na búrku „et bonne nuit".
Deň 9 (17.8.)
- Le Grand Coin (F/AB-217)
Teraz zase platí: viac výškových metrov, viac vody so sebou, viac oblečenia, viac váhy – same old same old. Celé doobedie som na kopci sama s me myself and I, zato uvidím svišťa, 3 kamzíky, jedného kozorožca a, ako si najprv myslím, orla. Keď sa však z jedného orla stanú najprv 3, potom 5 a potom 9, čoraz viac naberám presvedčenie, že to musia byť supy. Sú obrovské a naozaj krásne, ako tam nado mnou krúžia. To potešenie, že tam padnem mŕtva, im však nespravím. ;)
Počasie malo vydržať do popoludnia, ale keď sa už pred 10:00 poriadne zamračí, pozriem sa ešte raz na meteoblue. Dammit – teraz prší od 9:00 s pravdepodobnosťou 75 %. Fučím ešte rýchlejšie nahor, a po množstve aktivácií posledných dní ide aspoň stavba antény ako v spánku. O 10h40 som QRV, úplne sa teším na/z prvej aktivácie a krátko pred 11:00 musím rýchlo zase balíť. Zamračí sa tak veľmi a hmla mi vezme akýkoľvek výhľad. Krátko ešte skúsim šťastie na 2 m a potom už zase vyrážam šprintom. Najprv 900 m po hrebeni takmer po rovine, potom ešte poriadne dlho dole bez akéhokoľvek úkrytu, stromu, skaly či prístrešku. Tu by som búrku chytiť nechcela. Po 30 minútach sa však zase trochu vyjasní a vyjdem z hmly, ktorá už zahaľuje len končiare. Ešte sa vojde pár čučoriedok a až 100 m pred príchodom na parkovisko začne mierne pršať. Ufff! To bolo šťastie! Zato: au, moje kolená...
Sadnem si do reštaurácie na Col du Chaussy, niečo zjem a čakám, kým dážď zase prejde. Zvyšok popoludnia stále znovu prší a ja si v aute dám dvadsať. Predtým si ešte vyhľadám dobrú trasu na ďalší summit a dúfam v lepšie počasie pre ďalšiu prvú aktiváciu.
Deň 10 (18.8.)
- Le Bellachat (F/AB-196)
Dnes výškové metre pozitívne ešte trochu zvýšime na 1 370 a aj summit je s 2 822 m vyšší ako včera. To znamená dlhší výstup a počasie musí vydržať. Do 12h30 to bude absolútne najkrajší a najlepší vysielací deň celej cesty. Potom sa z neho skôr stane nočná mora. Výstup je taký krásny, že pocitovo každé 2 minúty siaham po mobile a fotím. Krajina je dych vyrážajúco divoká, nedotknutá a nádherná, stretnem stovky oviec, viac ako 10 kozorožcov (2 na vzdialenosť 10 metrov) a niekoľko svišťov (jeden je vzdialený len 5 metrov). Počasie je snové a na vrchol prichádzam prešťastná. Prvá aktivácia vyjde a na záver čakám ešte extra pol hodiny na IK2LEY Fabia, aby som mohla urobiť QRT s 50 QSO.
No a potom som, bohužiaľ, potrestaná za to, že si chcem cestu dole skrátiť. Je to také strmé, že sa vo vysokej tráve dvakrát pošmyknem. Pritom stratím z vrecka nohavíc mobil. Keď si to všimnem, už netuším, kde presne som sa šmykla. Najprv prehľadávam trasu krížom-krážom. Po nejakom čase sa vyberiem k salašníckej chate, ktorú som videla pri výstupe, aby som si vypýtala mobil, aby som ten svoj možno vedela lokalizovať. Salašníčka je super milá a požičia mi svoj mobil. Keďže je však môj mobil na tichom a v režime lietadlo, dá sa zistiť len posledná pozícia, nie tá najaktuálnejšia. To je oveľa priďaleko od presnosti, a po 5 hodinách hľadania a celkovo viac ako 2 000 nachodených výškových metroch to vzdávam. Okrem toho tu vraj má byť veľa vlkov a nechcela by som žiadneho stretnúť, keď sa zvečerí. Salašníčke mobil vrátim, začínam zostup, stretnem ešte 2 poľovníkov, ktorí večer stúpajú nahor (možno idú na vlkov), a k autu prichádzam až neskoro.
Okolo 20:00 usúdim, že bez mobilu bude naozaj ťažké ešte pár dní jazdiť a vysielať, a vyrazím teda smerom do Talianska. Najprv cez Tunnel de Fréjus, potom smerom na Turín a Miláno, potom smerom na Benátky. Okolo pol jednej a pol piatej nadránom si vždy na hodinu ľahnem a o 9:00 ráno som doma. Oddýchnuť si veľmi nemôžem, lebo teraz musím ísť hľadať fotky do cloudu a, samozrejme, potrebujem novú SIM kartu atď. Na moju ľútosť nie sú zosynchronizované všetky fotky posledných 8 dní, teda všetky fotky, ktoré som urobila vo Francúzsku. Niektoré, ktoré som posielala, mi pošlú späť cez WhatsApp a Signal, ale najviac mi je nekonečne ľúto posledného dňa. Jedinú fotku som priamo pri logovaní poslala IN3JIB Julianovi, keď sa objaví jeho správa: „veď ty si unstoppable". No a takto rýchlo som sa stala stoppable.
Zhrnutie
Švajčiarsko, ktoré malo byť vlastne cieľom tejto cesty, som teraz naozaj len obišla dookola. Zato som za 10 dní najazdila nespočetné kilometre, strávila asi 38 hodín v aute (a navyše v ňom aj spala), aktivovala 30 summitov, zalogovala množstvo pekných QSO a pritom prešla polovicu Nemecka a Francúzska vrátane spontánnej nočnej jazdy naprieč Talianskom. Z plánovaného projektu štvortisícoviek sa tak stalo niečo úplne iné.
Teraz síce viem, že 10-bodové vrcholy sa dajú aktivovať rýchlo, ale roadtrip s horúčavou, jazdami autom a aktiváciami v rýchlom slede jednoznačne poriadne vyčerpáva.
V tejto podobe už taký rádiový roadtrip druhýkrát nepotrebujem. Nabudúce si radšej zase vyberiem jednu oblasť (ako Abruzzy v júli), zostanem tam dlhšie, najazdím menej kilometrov a zato strávim zase viac času na kopci. Akokoľvek lákavé boli tie mnohé červené body na Sotlase v Bavorskom lese, v Schwarzwalde a v Alsasku – tie dve prvé aktivácie na Le Bellachat a Le Grand Coin boli definitívne mojím highlightom celej cesty.
A jedno je isté: ďalší trip smeruje do Švajčiarska.
73 de Sigrid Magdalena OE1YLS
Toto je hosťujúci príspevok od Sigrid Magdaleny, OE1YLS. Aj ty máš príbeh z hôr alebo zo shacku? Napíš nám na [email protected]!
